Bývala so svojim manželom Janom a synčekom v centre mesta, v starom paneláku, kde jej rodičia prežili celý svoj život. Bývali tam aj jej babičky a dedovia. Jej sestry, a už i jej syn. S Helenou boli teraz susedky, dobre spolu vychádzali, a tak sa často navštevovali kvôli cigaretke, malému synčekovi, vajíčkam, poháriku… Aj teraz, hoci som zazvonila na Božkine dvere, sme sa hneď presunuli do Heleninej kuchyne vo vedľajšom byte.
“Čo si dáš, Jani?” – Helena sa postavila na nohy. Bola len v tričku, presne takom, aké nám prvé padne do ruky, keď sa večer opité chystáme do postele. “Božka, Jano, čo jej nenalejete?”
Helena je už staršia pani, celulitída nahlodala kedysi iste pôvabné stehná. Ale bohatá hriva a iskra v oku odolávajú času. Helena je stále pôvabná a obľúbená spoločníčka, veselá, vtipná, bez zábran. Na dovolenke si ju majiteľ baru v chorvátskom prímorskom bare vybral za hlavnú zabávačku. A tak mala i s priateľkou konzumáciu zdarma za to, že sa nahlas bavila, tancovala na biliardovom stole, zvádzala blázniť sa i ostatných.
Pričasto sa však oddáva alkoholu. Najmä v poslednom čase to už prestala byť nevinná zábavka divokej paničky v kríze stredného veku. Helena našla svojho manžela, s ktorým žila od svojich piatich rokov, mŕtveho, po infarkte na chate. V tom čase im prerábali kúpeľňu, a tak sa, keďže v lete bolo príjemne teplo, kúpavali vo vyčistenom kontajneri na odpad. V ňom našla pod holým nebom Helena svojho manžela po víkende. Časom sa už i poklop zatvoril…
Vyrastali spolu v jednom dome. Hrešili v jednej pivnici. Mali spolu tri dcéry. Najstaršia sa odsťahovala a vydala. Dve mladšie ostali v meste. Najmladšia stredoškoláčka Lidka býva stále s Helenou. Ale dnes to vyzerá, že nie dlho. Helena, takmer hanblivo si naťahujúc tričko na vykúkajúcu tmavú škvrnku z nohavičiek, rýchlo hodí do seba pohárik tvrdého. Tackavo lapajúc po rovnováhe, rozbehne sa k dverám spálne a cestou hádže veci najmladšej dcéry na kopu. “Už toho mám dosť! Takto sa ku mne správať nebude, sopľaňa, jedna! Veď uvidíme..! Pôjde z domu a basta! Hneď ako príde zo školy, môže sa sťahovať!” Znovu sa obráti a hľadá pohárik. Susedka Božka jej nesmelo poradí, že by už nemala piť. Potom sa na mňa šibalsky usmeje a neleje nám obom. “Prečo ju chceš vyhodiť?” hoci je vo veku mojej mami, dávno sme si potykali. Aj to je jednou z nekonvenčných čŕt Heleny. “Prišla domov ráno. S Maťom. Poznáš ho, taký metalista,” pomaly začne rozprávať Božka. “Tak som s ním spala, a čo. Našla som muža, moju lásku, mŕtveho. Od malička sme boli spolu. Mám zlomené srdce. Ako sa volá? Maťo? Tu sedel. Taký bol zlatý. A tie nádherné vlasy… Sedeli sme do štvrtej. Čo sa má čo sopľaňa starať!” - nahnevá sa znova. Natiahla si tepláky, sadla k stolu, naliala a zapálila cigaretu. “Môj muž je preč. Nikto mi ho nevráti. Chceš vidieť aké básne som mu písala?,- odbehne a zo skrine vyhrabe starý hrubý zošit. Je to poetka. Básničky sú plné nehy, túžby, Helena je romantička. Alebo aspoň bývala. Teraz ju zaujal ovládač. Hudba znie čoraz hlasnejšie. Helena tancuje s pohárikom a cigaretou v ruke. Nemecký text pozná takmer dokonale.
“Poznáš to? To je, bola, obľúbená skupina Petra, môjho muža. Och, ešte stále som doňho zamilovaná. Aj po tých rokoch, aj napriek smrti. Ale čo? Som žena, mám svoje potreby. Ach, aké mal vlasy... Akože sa volal? Maťo, veď viem… Na raňajky nič nechcel, len si zavolal taxík a odišiel,” spomína zasnene.
“Lida jej išla skontrolovať plachtu či s ním naozaj spala. A povedala jej, že je kurva. Predstav si, vlastnej mame!”- prezrádza mi ďalšie podrobnosti dnešného rána Božka. Je vidieť, že má Helenu rada a trápi sa pre ňu. Dokonca jej s Janom musia skrývať lieky. Jej priateľka psychiatrička predpísala Helene antidepresíva. Pre ňu sú spolu s alkoholom únikom z reality. Nepracuje. Stretáva sa s pochybnými chlapíkmi. Naposledy sa v jednom bare tak odpálila, že tam opitá jedno popoludnie čapovala pivo známym. Všetkým na smiech. Jej najmladšia dcéra Lidka trpí stratou otca i maminými výčinmi. Takmer maturantka ráno vstáva do školy, v kuchyni stretáva maminých kumpánov a poobede chodieva ku psychologičke.
“Počúvaj, Jani, to je skladba. Dnes tu bol Vilo. Kúpil si nové DVD, to ti je sila. A ten zvuk! Vieš, Jani, môj muž bol muzikant. Joj, čo všetko sme my spolu prežili. Stále som doňho zamilovaná. Ale teraz je preč…” Hoci z očí sa jej rynú slzy, neprestáva tancovať. A znova si naleje.
Vilo je Helenin dlhoročný priateľ. Bohatý, vraj vynálezca. Konečne mi zaplo, kto je to Maťo. Metalista s čiernymi vlasmi po pás a takmer prázdnou fľašou tequily v ruke, videla som ho predsa včera. Teraz aspoň viem, že nestrávil noc niekde v blate, či pod stolom…
“Vezmi si. Vilo priniesol lososa aj tento syr. Je to fakt lahôdka. Alebo rezeň, nedáš si? Pozri, včera som Lide navarila obed. Ale ona si to neváži. Ani sa ho nedotkla. Veď počkaj, tá dnes uvidí!” Helena sa, zdá sa, pomaly vracia do reality. Ako jej hladina alkoholu v krvi stúpa, stáva sa výbušnejšou.
“Už musím íst. Vďaka za pohostenie.” Odchádzam po niekoľko minútovom prehováraní a ďalšom vnútenom poháriku. Božka ma ticho nasleduje ku dverám. Akoby chcela niečo povedať… “Neboj, Božka, všetko ostane medzi nami,” ubezpečujem svoju priateľku. Viem, že ju trápi, ako Helena žije. Viem, že sa neteší, na konflikt s najmladšou Lidkou, ktorý je na programe poobede. Viem, že sa niekedy za svoju mamu hanbí.
